neošturizmus

Na úskalí svojho života, sa utiahnutý Ľudovít Štúr plne popri literárnej tvorbe venoval novým myšlienkam. Sklamaný z porevolučných zmien v neprospech slovenského národa, a pochopenie neschopnosti západných Slovanov sa zjednotiť, ho viedli upriamiť svoj pohľad na Rusko. Štúr po celý svoj život konal v duchu Heglovej filozofie.

Citujem: „Ak správne myslím, ak som svoje myslenie oslobodil od klamov, nejasností a individuálnych sklonov k chybným úsudkom, pochopím to, čo je skutočné, pretože stavba sveta zodpovedá požiadavkám rozumu.“ –Georg Wilhelm Friedrich Hegel

Ako osoba vysoko mysliaca a racionálna, sa Ľ.Štúr po vyhodnotení neúspechu slovenskej revolúcie vzdal pôvodných ideálov, a viac sa obrátil na utopistický a jednotný slavistický svet. Svet, kde Rusko zjednotí všetky slovanské národy uvrhnuté do poroby. Pozitívnu duchovnú jednotu, ktorú odzrkadľuje Rusko, opisuje poeticky a v dialektických protikladoch.

„Rusko, kde veľké s malým, roztrúsené s jednotným, blízke so vzdialeným, kresťanské s pohanským a mohamedánskym, zázračné so všedným, rozprávkové so skutočným je spojené vo veľkolepý obraz. Sto rozličných národných kmeňov upína sa na veľký peň Rusov, sto kmeňov príjme tu impulz jednej jednotnej vôle, stoja tu popri sebe šamani vedľa dervišov, minarety vedľa byzantských kupolí, ľadové more sa spája so starodávnym Pontom, Kamčatka s Víliou, starý Kolchis s oslavovaným Baltom. Ararat sa zrkadlí v modrom Done, horúci Krym sa pári so severnými polárnymi nocami, Ázia s Európou, východ so západom, ráno s večerom.“

Štúr naďalej odmieta austroslavizmus, odmieta federáciu slovanských národov a východisko vidí v zjednotení pod hegemóniou pravoslávneho Ruska. Uvedomuje si, že slovanské národy sa dobrovoľne neodhodlajú k zabezpečeniu slobodného rozvoja, a vytvára predpoklad na prijatie spoločného spisovného jazyka-ruštiny. Slovenský mysliteľ počítal s tým, že cárske Rusko, ako samoderžavná monarchia, má vytvoriť súlad s demokratickou ustanovizňou, zodpovedajúcej nášmu národnému duchu, a volá po nových sociálnych reformách, ktoré by musel cár vytvoriť. Štúr mal kontakty s predstaviteľmi ruskej inteligencie a osobne si myslím, že chystal návrat do politického života. No jeho predčasná smrť všetky nové ideály pochovala, a tak môžeme len dumať nad tým, po akej línii by sa náš národ uberal. Neustále delenie na „ protichodné tábory“ ,preberanie prvkov z cudzích subkultúr, sú pre mňa dôkazom straty národnej hrdosti, ktorá pretrváva až do dnešných dní a vedie k všeobecnej stagnácii a pesimizmu.