neošturizmus

Viete, vždy keď sa potulujem v labyrintoch histórie, mám nutkanie porovnávať, aké by to bolo vtedy a aké to  je dnes. Myslím si, že to nie je nič výnimočné, ale teraz k podstate myšlienky.

Minule som si prezeral propagandistickú tlač z obdobia 2 sv. vojny. Na nej sa týčili heslá ako: „Bojuj za svetlejšiu budúcnosť“, „padnúť za vlasť je hrdinský čin.“, „chráň svoju rodinu“, „či obetuj život pre lepšiu budúcnosť svojich potomkov“. Podobných hesiel, ktoré za celé roky hnali do boja milióny mužov držaných v nádeji, že svojou smrťou spečatia hodnoty ako sloboda, láska, mier sa cyklicky trieštia o skutočnosť. Ani dnes, na začiatku 21. storočia, keď je starý kontinent presiaknutý hektolitrami krvi, si nedovolím povedať, že bojovali zbytočne.

Bojovali za ideál a smrť pre ideál je vždy hrdinský čin. „Aj keď sme z dlhodobého hľadiska všetci mŕtvi“, ako tvrdil Adam Smith, je zbytočná smrť každého, kto pre takýto ideál obetuje vlastný život a jeho naplnenie je v nedohľadne. Preto každý, kto prispieva k eskalácii konfliktov v súčasnom civilizovanom svete, či ich naplneniu, je obyčajný hanobiteľ vlastných predkov, ako aj predkov iných kultúr, ktorí umierali po celé stáročia v boji za ideál. Síce padlým Vikingom sa sľubovala nekonečná hostina vo Valhalle, no zo sociologického hľadiska, to môžeme vykladať len ako prostriedok vojnovej propagandy.

Preto ako hovorí F.Nietzsche „jediné, čo je našim dôkazom, je naše vlastne telo“, náš život. Ak počas neho človek nedosiahne určený cieľ vyššej idei, je odkázaný na svet metafyzických úvah. Tým nechcem povolávať k pacifizmu, zbabelosti a dezercii v prípade, keď nám hrozí nebezpečenstvo, ako sú napr. parížske atentáty, či občianska vojna. Tak isto mám niekedy pocit, že by som radšej padol v heroickom boji za ochranu žien a detí, než umrel chorý a zabudnutý v nejakom starobinci. No to sú len moje poetické pochody, ktoré by som s radosťou prenechal len mojej poézii a nie realite.

Práve tento obranný mechanizmus, ktorý má väčšina mužov v sebe, je opätovne zneužívaný. Tak isto je mladým chlapcom, z radikálnej odnože islamu, sľubovaný hárem žien za smrť pre Alaha. Keďže v islamskom náboženstve prevláda živelnejší mužský princíp, chápem ich miere sfanatizovania.

Preto sa pýtam, dokedy budeme súčasťou začarovaného kruhu? Po skončení prvej aj druhej  svetovej vojny, tu vládli muži, ktorí mali tú moc, to zmeniť. No prerástlo to zas a zas k slepej honbe za mocou, miesto budovania celosvetovej stability a nemyslím tým, len socialistický blok, keďže konflikty tohto typu, sa nevedú na individuálnej rovine. Prečo? Ak by som myslel čisto racionálne, poviem, že svetové vlády pokračujú v duchu Josifa V. Stalina, ktorý vyslovil heslo „ak vytvoríš medzi ľuďmi teror, sami si vyžiadajú prísnejšie zákony“. Preto sa spýtam znova, je nutné haniť hroby vlastných predkov, keď môžeme vládnuť aj pomocou iných mechanizmov? Či chceme hygienu ľudstva prostredníctvom vojny, ako hlásal futurista F.T.Marinetti, na ktorú doplatili aj samotní futuristi v zákopoch prvej sv. vojny?

Na záver a na margo parížskej tragédie, keď Európa čelí ohrozeniu z vnútra, pripomeniem slová už spomenutého F. Nietzscheho, ktoré vyzývajú k prehodnoteniu všetkých súčasných hodnôt. To ako to myslím, nech si každý domyslí sám. Lebo žiť „Nekonečný príbeh“ o kozmopolitnej a otvorenej utópii bez lietajúceho Falca(celosvetová duchovná revolúcia) je irelevantné.

Autor: P.Májovský