neošturizmus

Vedci a myslitelia už od dôb renesancie predznamenávali úpadok náboženstva. Mal byť spojený s vedeckým pokrokom a nachádzaním odpovedí na každú ľudskú otázku, či už o bytí a stvorení života, alebo dennodenných pozemských otázok. No stojíme už za prahom 21. storočia a náboženstvo stále jestvuje. Hľadanie viery je aj v dnešných časoch aktuálne a bude tomu tak aj naďalej.

Tento krátky príbeh vás zasvätí do novej viery. Do viery, ktorá sa zmocnila duše Jozefa J., 63 ročného muža, ktorý strácal akúkoľvek nádej na svetlú budúcnosť. Jozef J. sa narodil v malom domčeku v Petržalke, vtedy zvanej Engerau. V tom čase to bola pokojná prímestská dedinka pri brehoch Dunaja, ktorú obklopovali rozsiahle lužné lesy. Jozef.J ovládal už v školskom veku štyri jazyky. Maďarsky ho učila babka, dedko zas po nemecky, doma s rodičmi sa rozprávalo slovensky a režim ho naučil rusky. Mal troch bratov a štyri sestry s ktorými sa najradšej hrávali pri brehoch Dunaja.

To sa však skončilo s príchodom budovateľských rokov, pokojnú vidiecku idylku narušili proletári na buldozéroch. Jozefovi J. zatienil výhľad z izby železobetónový panelák a všetci sa rázom stali právoplatnými občanmi mesta. Netrvalo dlho a prišiel list od súdruhov, rodina Jozefa J. musí svoj rodný dom prenechať štátu, stojí totiž v ceste novému sídlisku. Po zlikvidovaní domu bol mnohopočetnej rodine pridelený štandardný 3-izbový byt s výhľadom na oproti stojaci panelák. Vtedy Jozef J. utrpel prvú vážnu krízu. Neveril v nič, nedúfal v nič a stával sa čoraz viac pesimistickejší. Z bahna ho však dostala prísna katolícka rozprava od babky(samozrejme v maďarčine), tá vydržala až pokým sa Jozef J. neprihlásil na vysokú školu. Musel sa vzdať svojej viery, ináč by mu hrozilo, že mu znemožnia štúdium a to nechcel. Vtedy utrpel ďalšiu krízu, no z tej ho opäť dostala viera.

Viera v socializmus a lepší zajtrajšok. Po vysokej škole sa Jozef.J stal prísnym ateistom a hrdým členom komunistickej strany. Zamestnal sa na výbore a po roku si našiel manželku. Mali spolu dve deti a nažívali si pokojne. Takto to šlo až do novembra 1989, vtedy prišla ďalšia kríza. Socializmus bol v rozvrate a Jozef.J stratil všetky svoje doposiaľ živené ideály. Opäť sa uchýlil k poháru liehu a čakal. Čakal na lepší zajtrajšok. S príchodom slobody prišla aj sloboda rozvodu. Jozefa J. opustila žena a musel platiť vysoké výživné.

Aby to prežil začal pracovať po večeroch ako vrátnik. Cítil sa čoraz mizernejšie, no opäť nadobúdal vieru. V televízií, ktorú nepretržite sledoval hlásali lepšie časy, otvorenie trhu, slobodu slova, lepšie investície, slobodu pohybu atď. Jozef J. v sebe potlačil dlhoročný odpor voči imperialistickému kapitalizmu, proti ktorému tak súdruhovia neúprosne zbrojili. Stal sa oddaným voličom každej strany, ktorá si dala prívlastok demokratická. O viac sa nestaral. Mal opäť svoju vieru v lepšiu budúcnosť. S pribúdajúcim vekom sa tešil na dôchodok a za tie roky si čo to nasporil, úspory plánoval využiť na všetky vymoženosti, ktoré demokracia ponúkala.

Život mu ale chystal poslednú skúšku. Bývala žena mu umrela a musel vybavovať pohreb. Z práce ho medzitým prepustili, a to mal rok do dôchodku. Jeho syn, ktorý mal vidinu rýchlo zbohatnúť sa utápal v dlhoch. Dcéra potrebovala zaplatiť zahraničné štúdium a tak Jozefovi J. neostávalo nič iné, ako minúť svoje úspory. Obdobie chaosu sa podpísalo aj na jeho zdraví. Dlhé hodiny u lekára, drahé lieky a nevyliečiteľná choroba. V tomto zmätku si Jozef J. nevšimol nedoplatky, niektoré šeky zas z poštovej schránky vytrhli vandali a na krku mal tri exekučné konania. Jozef J. opäť strácal vieru, nemal zamestnanie, za pár byrokratických chýb mu neuznali dôchodok a musel čakať.

Príjem mal nízky a neostávalo mu nič iné, ako sa presťahovať do malej garzonky, poberať sociálne dávky a byť závislý na pomoci od iných. Trochu mu pomáhal brat a dve sestry, ktoré mu aj napriek nízkemu platu posielali pár eur na obživu. Deti sa o otca prestali zaujímať a on svoju samotu tíšil v miestnej vieche. Raz podgurážený prechádzal okolo kostola. V hlave sa mu vyjavili spomienky na detstvo, keď boli všetci po kope , verili v lepšiu budúcnosť a skromne si nažívali. Vtedy si spomenul na svoju babku a na jej dlhé monológy o evanjeliách, spasiteľovi, viere v Ježiša Krista a biblii. Áno, to bola jeho viera. Vstúpil do kostola a v spovednici sa so všetkým zdôveril farárovi. Ten mu povedal, že Ježiš pozná na každú otázku odpoveď. Vtedy v Jozefovi J. splanul malý plamienok nádeje. Odišiel domov a čakal.

Čakal na odpoveď. Tá neprichádzala. Ježiš mlčal. Dlhé hodiny strávené bezduchým pozeraním do bielej steny. Takto to šlo pol roka a opäť strácal vieru. Prišla zima. Napadal sneh a Jozef J. si mohol aspoň privyrobiť odhŕňaním mokrej hnedastej masy. Na vianočnom jarmoku si za posledné eurá, ktoré ušetril počas abstinenčného obdobia, kúpil tri litre červeného vína. Prišiel domov a opil sa. V alkoholovom delíriu sa mu zjavovali všetky zlé veci, premietal sa mu život a z neho len tie najhoršie scény. Chcel sa zabiť. Keď už siahal po noži, že si pretne žili, zbadal na zemi dodací lístok z pošty. Bola to zásielka na jeho meno. Nespomínal si na nič. Kedy ju priniesol domov a ani od koho je. Pravdepodobne ju podvedome a v opitosti vybral zo schránky. Prezrel si ju a povedal si, že samovraždu odloží, balík na pošte nesmie zanechať. Bol to jeho zvyk ešte z čias, keď pracoval na výbore.

Ďalší deň ho vyzdvihol a rozbalil. Našiel tam osobný počítač, ktorý mu ako dar na Vianoce poslala sestra, keďže už všetci dôchodcovia z jej okolia zahodili noviny a prešli na efektívnejší zdroj informácií. Jozef J. si prečítal manuál, netrvalo dlho a ovládal všetky základne úkony. Napojil sa na domovú wifi sieť a začal surfovať po internete. Po mysli mu však neustále behalo jedno. Nemal odpoveď na mnoho otázok. Prečo? Prečo je svet taký aký je? Prečo sa mu stalo to všetko zlé? Ako ma vyriešiť problémy? A mnoho ďalších otázok, ktoré mal zodpovedať Ježiš, no mlčal.

Jozef J. so zvykom všetko čítať, prispel do diskusie pod článkom. Napísal siahodlhý príspevok s negatívnou životnou skúsenosťou. A vtedy sa to stalo. Dostal odpoveď. Čokoľvek sa opýtal, vzápätí dostal odpoveď. Rôzni anonymní diskutéri mu vysvetlili prečo trpí, diagnostikovali a analyzovali každý problém. Vedeli každú odpoveď. Ako vznikol svet, kto ho riadi, kedy sa predelila prvá bunka, kto postavil pyramídy, kto stvoril Ježiša, kto zničil Rím, kto rozpútal dve svetové vojny, kto zavraždil Kennedyho, kto zničil Dvojičky, prečo ho žena opustila, ako funguje láska, kto zvrhol socializmus, prečo sa ponovembrové Slovensko ocitlo, tam kde je. Dozvedel sa, že celá revolúcia bola len fraška, lekári nás klamú a rakovina je vymyslená.

Dočítal sa, ako sa má jeho dcéra v Anglicku, prečo napadalo 3 cm snehu a nie len 2 cm. Dokonca už vie, kam sa bude uberať budúcnosť, ovláda celú rasovú genealógiu, ako funguje monetárny systém, geopolitka a vlastne všetko, čo chcel vedieť, aj to, že pápež je illuminát. Vtedy to pochopil. „Toto je tá pravá viera!“

Je to nové náboženstvo plné schopných prorokov a on ich musí zjednotiť. Každý deň sa navracal do diskusných fór, neskôr si založil facebookovi účet a stránku. Pritom vedel, že od začiatku bude sledovaný NSA, či FSB a stal sa radikálnym šíriteľom tejto osvety. Úspešne. To ho priviedlo do kontaktu s podobnými ľuďmi, taktiež nevedomými prívržencami tejto viery a onedlho spolu založili virtuálno-militantnú cirkev „Braťja sjetého slova“, kde každý všetko vedel.

Bol to svet, kde neexistovali hranice, bol to svet, kde povolanie nepredurčovalo špecializáciu. A Jozef J., teraz už svätý otec, bol konečne rád, že patril medzi nich. Stal sa iniciátorom prvého náboženského hnutia tohto typu na svete. Je to náboženstvo, kde sa nesmie používať gramatika, lebo nie je čas! Miesto monštrancie, či kadidla sa pri obradoch používa obrázok známej osobnosti, s ľuboľne prideleným citátom. No lepšie urobíte, keď budete šíriť slovo bratovo, to jest hoax, takto to nazývajú pohania, tí, ktorí nám neprajú. „Braťja sjetého slova“ je mladé náboženstvo, ktoré nám dáva vieru v lepšiu budúcnosť. My tak môžeme vykročiť do rozličných sfér poznania. Konvertovať je možné ihneď.

Svetozár Májovský(zatiaľ len pokorný učeň)